Model

Úlohou školy je pomôcť človeku porozumieť svetu, v ktorom sa nachádza a aktívne sa začleniť do siete (systému) života – nájsť si svoje miesto v sieti vzťahov. Ak je táto pomoc úspešná, človek sa rozvíja. Stále lepšie dokáže prijímať druhých, ale súčasne aj dávať sa druhým. V tomto raste ho majú spoločne sprevádzať najmä učitelia a rodičia.

Kto chce pomáhať v raste druhým, potrebuje celkové vnímanie sveta – globálne videnie. To znamená, brať do úvahy všetky podstatné úrovne života – od základných potrieb jednotlivca až po spoločné dobro všetkých ľudí a celého spoločenstva života. Kým na prvých troch úrovniach je v centre pozornosti naše "ja", v troch najvyšších úrovniach sa do centra dostáva "my" - naše spojenie s druhými. Nasledujúci obrázok predstavuje prirodzenú postupnosť úrovní nášho rozvoja. 

Každý človek má svoje potreby - fyziologické, pocit bezpečia, harmonické vzťahy, podnety k rozmýšľaniu a práci. Tieto predstavujú prvé tri úrovne nášho modelu a môžeme ich prirovnať k pôde. Ohrozenie naplnenia ktorejkoľvek z týchto potrieb v ňom vyvoláva strach. Človek, ktorý má strach, je sústredený na seba. Toto prekáža jeho rastu a rozvoju.
 

Keď sa človek zbaví strachu, môže rozvíjať svoj plný potenciál. Má nápady, experimentuje, tvorí a napĺňa ho radosť zo života. Nemá zábrany vstupovať do kontaktu s druhými, dokáže ich pozorne počúvať, dokonca chápať, vnímať ich potreby a obohacovať druhých. Pre pocit vlastnej hodnoty a dôležitosti prestáva byť rozhodujúce či niečo dokáže alebo nie. Rozhodujúce je to, že má čo druhým dať. Zmena na tejto úrovni vedomia je taká veľká, že túto úroveň môžeme prirovnať k vode.
 

Keď človek okúsi radosť zo vzájomného obohacovania, chce do takto žijúceho prostredia (kultúry) „zapadnúť“ – nájsť si v ňom svoje miesto. Je pripravený vkladať svoje sny do spoločnej vízie a spolupracovať na niečom hodnotnom a zmysluplnom. Pocit spolupatričnosti rozširuje jeho identitu a dáva mu schopnosť vnímať a otvoriť sa aj voči širšej komunite – miestnej alebo aj globálnej (celému ľudstvu). Tieto úrovne – keď človek prináša svoje plody druhým – môžeme prirovnať k rozvoju vegetácie.
 

Osvojenie si modelu plnospektrálneho rozvoja pomáha ľuďom prekonávať zúžené zameranie pozornosti len na niektoré oblasti života. Jeho úspešné zavedenie predpokladá spoluprácu hlavných aktérov miestneho prostredia mladého človeka – rodičov, učiteľov, trénerov, animátorov, záujmových centier, konfesijných spoločenstiev a ďalších. Všeobecne dostupným priestorom, ktorý umožňuje zavedenie takéhoto modelu, je škola. Keďže tento model je postavený na spoločných hodnotách, je otvorený pre všetkých a každému dovoľuje rôzne formy zapojenia a účasti.